ORAVAMAN 2018 očami našich úspešných športovcov

22.07.2018 19:25

14. júla 2018 sa konal 8. ročník stredného triatlonu ORAVAMAN s podtitulom "Bude ako nebolo", s celkovým prevýšením až 3000m.

Plavecká časť 2km bola situovaná v Liptovskej Mare, cyklistika 90km s celkovým prevýšením 1750m viedla z Liptovskej Sielnice cez Huty, Zuberec, Oravice, Zuberec, Huty, Liptovské Matiašovce, Huty, Zuberec až do Penzióna Pribiskô a beh 21km s prevýšením 1250m viedol z Penzióna Pribiskô cez Brestovú, Spálenú, Orava Village Museum do Penzióna Pribiskô.

 

Foto: oravaman.sk

 

Náročná trať, premenlivé počasie, krásna príroda, príjemná atmosféra, super výsledky.

Najúspešnejšia bola ženská štafeta, kde sme mali našu plavkyňu Vlaďku Slivoňovú a bežkyňu Alenku Drahošovú, cyklistiku odjazdila Andrea Walterová - umiestnili sa na skvelom 2. mieste

V silnej konkurencii 83 pretekárov sa v kategórii Muži 40-49 umiestnil s perfektným časom 6:14:22,15 h na 3. mieste Jaroslav Čík.

Kompletné výsledky: Oravaman2018.pdf (58,6 kB)

 

 

Ako to celé prebiehalo opisujú v reportoch Alenka aj Jaro.

 

ALENA DRAHOŠOVÁ:

Tento report je presne tak, ako som to videla ja, ako sme to prežili, takže všeobecný prehľad a pohľad tu prosím nehľadajte.

Pred rokom som sa už zúčastnila tohto exrémneho  triatlonu, opäť štafetu, ale krátku trať. Iná možnosť vtedy nebola. Pôvodne som bola nastavená na 20km beh, pri poznaní, že budem bežať len krátku verziu som veru bola namrzená. Takže tento rok som to predsa musela zopakovať. Teraz sme sa rozhodli, že zostavíme dve štafety - mužskú a ženskú. Keďže môj muž môže iba bicyklovať (vďaka úžasným lekárom, ktorí mu "opravili" koleno), jeden člen a jeho úsek bol jasný. Do tímu sa pridal Jožko Šimo, výborný plavec. Do tretice sme zohnali ešte super bežca a parádna štafeta bola na svete. No a naša ženská štafeta? Ja milujem beh po kopcom, to som si nechcela nechať ujsť, takže aj môj úsek bol jasný. Vladka je zasa rodený plavec, takže ľahké rozhodovanie. S cyklistkou bolo trochu ťažšie hladanie, pôvodne sme mali prisľúbenú účasť výbornej cyklistky Janky Orviskej, ale dva týždne pred pretekmi z objektívnych príčin dskočila. Nuž, čo teraz? Na preteku v Orechovej Potôni sme teda všetko prebrali a úžasne zodpovedná Andrejka Walterová to teda zobrala za svoju kamošku. Aj keď musela počúvať rôzne poznámky svojich kolegov z trinity, že reprezentuje iný klub.... ale o čo ide? Všetci sme predsa jedna veľká rodina, hlavný je výkon, pohyb a pekný víkend.

 

Prišli sme už vo štvrtok, aby sme si užili prírodu, zvykli si na počasie, jednoducho sme to spojili s výletom. V piatok sme sa trochu povozili na bicykloch, pozreli kopčeky, ktoré čakajú cyklistov, pohľadali trochu hríbov.... a večer odniesli bicykle do depa pri Liptovskej Mare. V tento deň sa konali ešte detské preteky, ktorých sa zasa zúčastnila Vanesska Slivoňová, ďalej aj pivný beh, ktorý som ja vynechala, lebo síce pivo môžem, ale nie tak rýchlo. Pivko bude až po výkone.

 

V sobotu si ja veru pekne užívam, lebo plavci a cyklisti museli skoro ráno do depa, ja spím pekne v teplej posteli. Počasie také sychravé, na spanie výborné. Snáď nebude veľmi pršať, lebo potom je to na biku veľmi nebezpečné. Keď som prišla k odovzdávke na beh, ešte bolo dosť času, postretala som kopec známych, takže mi čas pekne ubiehal. Stále som sledovala, kto prichádza, koľko asi mám ešte času. Dalo sa síce online sledovať podľa čísla kto sa kde nachádza, ale naše číslo tam akosi nie je. Nuž, chybička sa stala, ale na šťastie vo výsledkoch nakoniec nechýbame.

 

Práve  keď ešte zvažujem, že si odskočím, smola, prichádza Andrejka. Je skôr ako Ľuboš, takže fičím, lebo Juraj je veľmi dobrý bežec a mojim cieľom je, aby ma mužská štafeta nepredbehla. Ľuboš a Andrajka (naši cyklisti) mali trochu obavy o prísne limity. Tento rok to veru bolo kruté a dosť ľudí už nepustili ďalej.

 

Ja som vybiehala ako tretia medzi ženskými štafetami, tak ďalší cieľ bol udržať aspoň toto miesto. Každý vravel, že beh je nebehateľný, že je to turistika. Ale ja som predsa len štafeta, oddýchnutá, tak bežím, nie? Aj tak sa mi do kopca lepšie beží ako kráča, to možno poznajú všetci, čo v teréne behávajú. Pešia turistika ma unavuje viac. Tak si bežím, hopkám, obieham more ľudí, aj známu, ktorá beží v zmiešanej štafete a vybehla ďaleko pred nami a aj prvou ženskou štafetou. Tuším, že by som sa teda mohla dobre posunúť, presne som to nevedela, nestíham sledovať, koho obieham. Na kopci ešte rýchle foto, veď krásny výlet, všetko stíham. Keď zbieham dolu, začína pršať, takže musím opatrne, lebo kamene a korene sa šmýkajú. Dolu ma obieha akási srnka - mladá nohatá slečna, vidím ju iba chvíľu a mizne v diaľke. Čo to bolo? Nuž, bežkyňa z prvej štafety. Ale nezúfam, to je iná liga. Po zbehnutí mám pociť, že mi niekto vymenil nohy, podlamujú sa mi a stehná mi horia. Ups, nejako musím rozchodiť, veď cieľ je ešte dosť ďaleko.

 

Jasné, že dobehne, v cieli sa teším a momentka hovorí za všetko. Koniec. Trochu predýcham a je to ok. Obdiv všetkým, čo to dajú sólo. Mimochodom, veľa ľudí sa ma pýta, prečo som to neišla celé. Tak pre všetkých odpoveď - mám ešte ďalšie preteky, na ktorých chcem vládať a po takomto výkone by som bola na pár týždňov dosť unavená. Možno na budúci rok...

 

Jedna perlička z mužskej štafety. Ľuboš trochu podcenil Jožka, lebo ho tak skoro nečakal z vody a užíva si, obzerá sa, nedáva pozor. Keď ho Jožko prekvapí a kričí na neho, že "ideš!!!", Ľuboš schytí prvý bicykel čo má pod rukou, beží na koniec depa, nasadne a..... je to cudzí bike. Takže späť, zobrať svoj..... no stres. Bude musieť častejšie na preteky, aby získal opäť závodnú rutinu.

 

A záver? Baby to chlapom ukázali - síce len o máličko, ale predsa. Skončili sme nakoniec na krásnom druhom mieste. Chlapi v tvrdšej konkurencii na 13-tom mieste.

 

Krásny víkend za nami, počasie vyšlo, stihli sme nazbierať aj hríby, bylinky, oddychovať..... čo viac dodať.

 

 

JAROSLAV ČÍK:

 

Bude ako nebolo. Presne tak znie slogan ikonického triatlonu Oravaman, ktorý si tento rok zaknihoval už svoj 8. ročník. Dejisko priamo v srdci Západných Tatier a rovnako tak samotné motto dáva tušiť, že tu nepôjde o žiadnu "brnkačku". Navyše, dokazujú to aj samotné parametre: 2 km plávania, 90 km cyklistiky a 21 km behu s celkovým prevýšením 3000. 

 

Všetko sa u mňa začalo začiatkom tohto roka, keď mi kamarát Maťo oznámil, že mu bolo posunutá registrácia na tento pretek. Ani chvíľu som neváhal a rozhodol som sa, že idem do toho s ním. Problém však nastal, keď som zistil, že prihlášky sa losujú a už sú záujemcovia vybratí, navyše kopec ďalších na čakacej listine. Nevzdal som to a za pár dní som bol na štart liste. Touto cestou sa chcem za pomoc poďakovať legendárnemu slovenskému železnému mužovi z východu Marekovi a takisto Karin. Prvý krok som mal teda úspešne za sebou. Ten druhý a náročnejší, ktorý sa mal odohrať presne 14.júla, pred sebou.

 

Od tohto momentu som si do hlavy zafixoval tento cieľ s veľkým rešpektom a keďže nie som žiadny flákač, čakalo ma kopec "roboty" aby som si v cieli mohol hrdo zavesiť na krk vysnívanú finišerskú medailu. Nevyhol som sa dlhým zimným behom v kopcoch aj na rovinách, množstvu kilometrov na biku za každých podmienok. Tu by som sa rád poďakoval svojej rodine za pochopenie, hoci som sa naučil vtesnať väčšinu tréningov do časov, kedy som im až tak nechýbal. Budík tak častokrát zvonil skoršie ako by sa mi páčilo aj cez víkendy. Vedel som však, že musím naštartovať aj plávanie, ktoré som do poslednej chvíle odsúval ako sa len dalo. Nakoniec som sa k tomu odhodlal a začal sa učiť plávať kraul. Týmto sa chcem poďakovať trénerke Sise za pomoc a trpezlivosť.

 

Pol roka uletelo ani neviem ako a deň "D" bol zrazu tu. No bolo by to všetko príliš ideálne, keby nenastala komplikácia. Presne týždeň pred Oravamanom, kedy som chcel absolvovať triatlonový pretek na Myjave ako posledný tréning, ma zlomila črevná viróza. Vedel som, že sa musím z toho rýchlo dostať aby mi môj sen a hlavný cieľ sezóny neušiel. Z najhoršieho som bol za deň vonku, no celý týždeň som sa cítil slabý. Tréningy som však, aj keď v úplne "light" režime ale nevynechal. Snažil som byť optimistický a ani na chvíľu som neuvažoval, že by to nevyšlo. Išiel som do toho s tým, že uvidím ako to vypáli, veď prinajhoršom bude vo výsledkovej listine pri mojom mene svietiť DNF.

 

V piatok poobede prichádzame k Liptovskej Mare, kde do depa odovzdávame bicykle a presúvame sa do centra pretekov, do Zubereckého penziónu Pribiskô, kde to už naplno žije športom, keď práve oceňujú pretekárov detských kategórií. Prevezmeme štartovací balíček, zabalíme do pripraveného igelitového vreca potrebné veci do depa 2 ako tenisky, bežecký ruksak, buffku a dve 0,25 l fľaše s vodou a odovzdáme ho organizátorom. Po oficiálnom predstavení trate a  pokynov od usporiadateľov sa presúvame do dediny na pizzu na posledné doplnenie zásob energie. Žalúdok mi dáva najavo, že ešte nie je v 100%, ale nemá na výber.

 

Večer na ubytovaní nachystáme všetky potrebné veci na ráno. Napriek tomu, že som triatlon s takouto vzdialenosťou ešte neabsolvoval, nepociťujem žiadnu nervozitu a som prekvapivo úplne v pohode. Na svedomí to má asi dobre rozbehnutá sezóna s viacerými pretekmi, na ktorých som sa naučil dopredu s ničím nekalkulovať a ísť najlepšie ako viem s tým, že nejako to už dopadne.

 

Ráno o 5:00 zazvoní budík, pozriem z okna a kopce sú pekne zahalené v oblakoch, dnes si teda veľa slnka neužijeme. Hodím do seba dve ovsené kaše a trochu vody a o 6tej už naskakujeme na Pribisku do pripravených autobusov, ktoré sú pripravené odviezť pretekárov k Liptovskej Mare. Nervozita sa stále nedostavuje a pohľadom z okna skúmam cyklistickú trať, ktorá nás dnes čaká. Horské sedlo Huty (1 101 m) budeme musieť zdolať celkovo až trikrát, takže treba si rozložiť sily. Kopce ale ja môžem, takže skôr sa teším keď už budem z vody von. Prichádzame na miesto činu, kde nasleduje posledná príprava v depe ako nalepenie gélov a tyčiniek na bike, nachystanie oblečenia, skontrolovanie tlaku v pneumatikách a po tradičnej návšteve Toi-Toi-ek prichádza na rad obliekanie neoprénu a krátka rozplavba. Na nej ale zisťujem, že okuliare, ktoré doteraz tesnili ako zalepené silikónom, mi zrazu zatekajú. Po troch pokusoch ich nejako predsa vyladím a je to nakoniec ok. Zisťujem, že aj bóje umiestnené na vode sú v porovnaní s doteraz absolvovanými pretekmi tentokrát nejako ďalej, ale nejako prežijem, hlavne čo najmenej stratiť.

 

Foto: Martin Cintula creative photography

 

Posledné sekundy a je odštartované. Začne sa celkom slušná mela, takže moje snahy plávať kraul sú často prerušované až sa rozhodnem preladiť na prsia a zisťujem, že oproti mojej rýchlosti v kraule, nejako nestrácam, takže ku kraulu sa až na pár úsekov ani nevraciam. Väčšinu teda dám všetko v prsiach, aspoň mám lepší prehľad a idem priamu líniu. Po prvom kole ideme do druhého a za chvíľu sme vonku. Môjho najväčšieho strašiaka mám teda za sebou a behom sa rútim do depa. Z neoprénu sa štandardne neviem dostať tak rýchlo ako by som si predstavoval, ale na takejto vzdialenosti je to zanedbateľné. Na kombinézu obliekam windstoperový dres, na ruky naťahujem pre istotu návleky a tenké bikerské rukavice.

 

Foto: Martin Cintula creative photography

 

Vyrážam z depa a začína to odsýpať, prejsť za stredovú čiaru je zakázané, rovnako ako hákovanie, takže predbiehanie je v úvode kým sa to nepotrhá ako "myšičkovanie" preplneným mestom. Ide to ale lepšie ako som si predstavoval. Dotiahnem sa na reprezentanta Tomáša Jurkoviča, ktorý ide približne moje tempo, prehodíme zopár viet a keď sa po Matiašovciach kopec dvihne, opúšťam ho. Cestou hore predbieham jedného pretekára za druhým, prestávam to rátať. Na taktiku rozložiť si sily na celú trať nejako nie je čas myslieť, ide sa mi viac než dobre, tak to neriešim a zatiaľ nezhadzujem ani na malú pílu vpredu. Hore pri kolibe mi to však Tomáš vracia, na časovkárskom špeciále mu to ide dole kopcom na nepoznanie lepšie. Prezradil mi, že ide štafetu, takže sa ani nesnažím na neho zavesiť, ja viem, že mám pred sebou ešte o čosi naviac. Pekne zaľahnutý do triatlonových nástavcov, ktoré mi zapožičal Mišo Jurčovič za čo mu ďakujem, pretínam Zuberec. Tu vládne absolútne elektrizujúca atmosféra a domáci ma hlasným povzbudzovaním a zvoncami ženú dopredu. Pred príchodom do Oravíc, kde je otočka, stretávam oproti vedúcu španielsku dvojicu Zamora a Ruvireta, ktorí pekelne nakladajú na svojich časovkárskych strojoch. Opäť prichádzam do Zuberca a čakajú ma Huty z druhej strany. Predbieham ďalších a čaká ma zjazd na Liptovskú stranu. Tu sa to dá pekne pustiť, o čom ma presvedčil výstup z aplikácie Strava. Práve na tomto úseku som dosiahol maximálnu rýchlosť 79,2 km/h. Síce mi v jednej zo zákrut jemne hodilo zadné koleso do šmyku, ale našťastie som to ustál. Pred záverom zjazdu opäť stretávam čelo pretekov, kde už chýba trojnásobný víťaz Zamora, údajne mal nehodu takže mal menej šťastia ako ja. Rovnakú smolu mal aj môj tímový kolega Mišo Urmanič, ale on našťastie napriek prasknutej prilbe mohol pokračovať ďalej. Dole posledná otočka a opäť výšlap na Huty. Ide sa mi ale už o poznanie horšie ako prvýkrát, no bojujem ďalej a nepoľavujem. Viem, že ma čaká už iba zjazd do Zuberca a presun k Pribisku do depa 2. Hodím teda do seba posledný gél od Sponseru, ktoré sa mi veľmi osvedčili a k tomu Snickers, ktorý si totálne vychutnávam. No vďaka povzbudzujúcim sa takticky pred prechodom do depa zvoľniť jednoducho nedá.

 

Foto: Martin Cintula creative photography

 

Do depa teda prichádzam pekne rozbitý, sadnem si na ako na trestnú lavicu vedľa ďalších dvoch trpiacich a rýchlo sa snažím prezuť a odložiť bikové veci do vreca. GPS čip nie som schopný si sám prehodiť z biku na ruku a tak prosím o pomoc dievča v depe. Pred výbehom sa ešte zastavím pri poriadne naloženom občerstvovacom stole a chlapík mi okrem nápojov núka rôzne magnéziové tablety a boostre. Pripadám si ako u mexického drogového dílera, ktorý mi predstavuje rôzne druhy kokaínu a je pripravený natiahnuť mi lajnu. Kolou zapijem magnézium, beriem booster a vyrážam na poslednú časť. No prvé kroky sú hrozne bolestivé, vôbec si nepripadám akoby som bežal a pekelne trpím. V hlave si stále opakujem že to bude dobré a že nesmiem zastaviť ani poľaviť.

 

Úvod po vstup do lesa ide po širokej šotolinovej ceste s miernym stúpaním. Keď mi Garminy zvukovým signálom oznámia, že mám prvý kilometer za sebou, vôbec ma to neteší, veď ma čaká ďalších 20. Po ďalšom kilometri sa sklon poriadne zlomí a predomnou sa objaví stena. Osobne mi takýto profil nerobí problém a skôr mi vyhovuje, no po cca 40-tich minútach plávania a takmer troch hodinách cyklistiky v kopcoch je to úplne iná káva. Beh sa teda zmení na speedhiking, keď nerátam zopár úsekov, bežať tu môžu asi jedine čerství štafetári alebo ostrieľaní skyrunneri. Mimochodom toto stúpanie sa beháva na jeseň ako beh do vrchu Brestová Vertical, kde na dĺžke 7,7 km nastúpate až pekelných 1 120 m. Zo sedla Pálenica (1 573 m), kde na občerstvovačke do seba hodím opäť kolu a pokračujem s pekelnou bolesťou v krížoch v totálnej hmle rýchlou chôdzou na najvyšší bod preteku - Brestovú (1 902 m), pričom predbieham troch pretekárov. Hodím do seba čaj a jeden čokoládový venček a letím ďalej. Viem, že zdolaním vrcholu to vôbec nekončí a nič nie je rozhodnuté. Čaká ma rovnako strmý a značne technický zbeh, ktorý idem skôr na istotu, no napriek tomu som sa pádu nevyhol. Letím dole, našťastie som to ubrzdil rukami takže bez následkov. Tu mi oplatí obehnutie do kopca bývalý profesionálny triatlonista a účastník Kony na Havaji Filip Kristl, ktorý dole doslova letí a stráca sa mi v nedohľadne. Na záver zbehu pri lyžiarskej zjazdovke v Spálenej doline na nás čaká predposledná občerstvovačka, kde do seba opäť hádžem pohár koly a okamžite bežím ďalej. Po krátkom rovinatom asfaltovom úseku opäť vbiehame do lesného terénu, kde mám pred sebou Filipa a pokračujem tesne za ním až ku poslednej občerstvovačke asi 2 km pred cieľom. Tu už s ním bohužiaľ nedokážem držať tempo a cítim pekelné pálenie lýtok, ale napriek tomu, že som už úplne na kašu, neprestávam bežať, vynechávam aj možnosť posledného občerstvenia a snažím sa vydržať až do cieľa, ktorý je už "za rohom". Obieham ešte jedného pretekára, ktorého vyplo a musel zastaviť, no cez mňa sa zasa na oplátku dostal ďalší dopredu. V tom sa poriadne husto rozpršalo, ale to je asi to posledné čo mi v tej chvíli vadí, skôr si to užívam. V diaľke už počujem hlas moderátora, posledná slučka cez potok a zbeh do vytúženého cieľa s úsmevom na tvári. Na krk dostávam medailu a neverím vlastným očiam, aký čas sa mi podaril (6:14:22,15) a ako relatívne v pohode bez žiadnej krízy som to zvládol. Podám si ruky so súpermi a pustím sa do bohato naloženého stola s jedlom a pitím ako na kráľovskej hostine. 

 

Môj sen sa stal skutočnosťou a všetko korunoval podvečerný pohľad do výsledkovej listiny, keď som zistil, že sa mi okrem úspešného dokončenia podarilo aj 3. miesto v mojej vekovej kategórii. Tento výsledok rozhodne patrí medzi môj životný (pretekársky) úspech, o akom som ani nesníval. Na večernej afterparty sme tak spolu so ženskou štafetou z nášho tímu, ktorá skončila na skvelom 2. mieste, mali aspoň dôvod na oslavu a úspech sme spolu s ostatnými zapili vychýreným miestnym nápojom - Hafirovicou z rumu a horských čučoriedok.

 

Čo dodať, krásne strávený víkend na doteraz najkrajšom a najťažšom preteku so špičkovým zabezpečením s rovnako "postihnutými" kamarátmi mám za sebou, za čo si Peťo Paľa a celý jeho tím zaslúži veľkú pochvalu a jedno veľké ďakujem. Ja len dúfam, že o rok budem môcť zavítať na Oravu opäť, avšak s novým cieľom. Čo najviac sa priblížiť k 6-hodinovej hranici a tajný sen je ju pokoriť. Motivácia na ďalšiu sezónu by teda bola :)

 

Foto: Martin Cintula creative photography

Foto: Martin Cintula creative photography