MORAVIAMAN 2019 - Ironman

30.06.2019 07:52

V sobotu 22. júna 2019 si Alenka Drahošová splnila svoj ďalší triatlonový cieľ, keď úspešne dokončila svoj prvý IRONMAN = 3,8km plávanie + 180km cyklistika + 42km beh a obsadila vo svojej kategórii perfektné 3. miesto.

 

Ako sa to všetko začalo, priebeh a výsledok Vám priblíži v reporte:

 

 

Tento report začnem trochu skorej ako 22.6.2019. Ako
vznikol tento nápad? V októbri 2018 sme boli v Poreči na half
triatlone, sedíme si tak pri vínečku a hovoríme o ďalších plánoch,
výzvach. Martinka Jesenská sa dušuje, že chce ísť celý dlhý triatlon - ironman.
Že poďme spolu, to dáme. Ja? To i je už veľa, to určite nie je pre mňa. Toto je
niečo, čo určite nikdy nezvládnem. Ale jasné, že čo sa už raz vypovie, už mi
vŕta v hlave. Po pár mesiacoch mi Martinka píše, že už je prihlásená na
Moraviaman, tak isto sa aj Rado Bobrík sa chce tohto triatlonu zúčastniť. No čo
už, tak idem aj ja. Ešte chvíľu bol čas premýšľať, lebo prihlásiť sa ešte nič
neznamená, až zaplatenie viac zaväzuje. Trochu som uvažovala, že je to skoro -v
júni  a nestihnem natrénovať. Nuž,
ani som nestihla, lebo popri práci, bežnom živote.... normálne som si išla
zabehnúť zaplávať, sem tam na bike... žiadna špeciálna príprava. Nedalo sa,
lebo som išla popri tom aj šprint triatlon, kros duatlon, horské bicykle... Aby
to bolo zaujímavé, každý týždeň niečo iné. Posledný týždeň pred týmto ťažkým
pretekom som už iba oddychovala. Moja príprava bola hlavne mentálna. Keď si
upracem hlavu, pôjde to. Jednoducho si nastavím moje strojové tempo
a hotovo. Pokým nebudem v bezvedomí alebo mať otvorenú zlomeninu, pôjdem.
To bola moja taktika. A čas? To som neriešila, hlavne prísť
a otestovať samú seba.

Do Otrokovíc sme prišli už vo štvrtok, aby sme si trochu
"nasali" atmosféru, upokojili sa. Deň sme strávili tak, že sme využili úžasné
cyklochodníky a prešli sa do 10km vzdialeného Zlína. Všetko v kľude,
výletík. Stihli sme akurát burger fest, obedík, posedieť na námestí, pohoda. Ešte
som si pozrela Otrokovice, popoludní sa zaprezentovala..... to všetko patrí
k príprave.

Štart bol o siedmej ráno, takže budíček bol radšej
skorej, aby sme všetko dali v kľude, mali čas na kávičku. Pred štartom som
stres veľmi nevnímala, lebo ma netlačil žiadny záväzok na umiestnenie, čas, čokoľvek.
Chcela som len prísť do cieľa. Limity boli luxusné, na tie som si verila. Tak
sa naša slovenská partička vybrala na štart, v dobrej nálade, každý
vyrovnaný sám so sebou.

Plávanie bolo tradične pre mňa výzvou, lebo som počítala
s neoprénmi. Pred štartom však rozhodli, že voda má 26 stupňov, takže
zákaz. A do kelu! Ale to dám, síce pomalšie, ale dám! Keď som vychádzala
z vody, úsmev od ucha po ucho, že už to 
mám za sebou. K záveru plávania som veru cítila slabosť, už sa mi
aj hlava začínala točiť. Plávať 1 hod. a 38 minút síce nie je nejaké
parádne tempo, ale mlátiť tak dlho rukami - 
už ma veru boleli. Vytešená som nahodila ponožky, tretry a prilbu
a hurá na bike. Keďže ma plávanie trochu vysililo, už prvé kilometre som
cítila únavu a zatvárali sa mi oči. No nazdar! Musím niečo urobiť, lebo
ešte ma čaká veľa kilometrov. Napchala som sa teda gélom, šupla si tyčinku...
potrebovala som sa zamestnať. Pomohlo mi to a nasadila som svoje "závratné
tempo" a idem. Neprepáliť, len ísť optimálne. Kilometre sú dlhé, ale akosi
to postupne ubúdalo. Keď ma v treťom kolečku Rado predbiehal a on mal
posledné, ticho som mu závidela, že už "len" beh. Nevadí, veď ja mňa počká.
Posledné kilometre na biku začalo máličko kropiť, blesky naokolo, ale vydržalo
to. Na biku nie je veru dážď dobrý, hrozí skorej šmyk a úraz. Na šťastie
dážď počkal až na maratón, ktorý som 
mimochodom sólo nikdy nebehala. A teraz po 180 km na biku?  Prvého kolečko zo štyroch bolo fajne, na
prekvapenie som bežala v pohode, ľahúčko. Som si myslela, že takto by som
to mohla udržať. Ha ha. Postupne síl akosi ubúdalo, čas sa spomaľoval. V druhej
polovici som dala aj pár krokových úsekov, ale nehanbím sa, nebola som sama.
V poslednom kole (po 35km) bol rozbeh po kráčaní stále horší, tak som
usúdila, že je lepšie cupkať, bežkať, svaly sú už zvyknuté a prechody
z kroku do behu sú oveľa horšie. Ďalším dôvodom bolo aj to, že do cieľa
predsa musím dobehnúť, nie dokráčať. Tak som nahodila beh na krásu
a nedala sa zlomiť. Hľadala som svoje hranice a musím povedať, že sú
na šťastie dosť ďaleko. V cieli som bola šťastná, že mám tú drinu za
sebou, 13h 6min je môj čas. Pre niekoho možno veľa, pre niekoho úžasné.
V každom prípade pre mňa neskutočný pocit, že som toto všetko mohla zažiť.
Vraj robíme šport pre zábavu a potešenie. Je to tak, tá drina je úžasný
pocit, v cieli prichádza to, pre čo to robíme opäť a znova.

Každým prebehom okolo depa a divákov - samozrejme aj
mojej podpory - som sa cítila lepšie, nemohla som predsa nikoho sklamať. Môj
manžel to celé prežíval veľmi intenzívne, keď sa dopočuli, že nejaké auto
zrazilo zopár cyklistov, veru mal riadny strach. Ale ja som bola
v poriadku, a pri prechode do ďalšieho kola sa teda upokojil. Jednoznačne
mám v ňom obrovskú podporu, bez neho by som nikdy nič podobné nerobila,
nešportovala takto intenzívne. Veľmi ma to ale teší, lebo človek niekedy
podporuje nejakú motiváciu, podporu. Pred niekoľkými rokmi bol práve môj muž
prvým "ironmanom" v Pezinku, dodnes ho niektorí kamaráti volajú
"železňák". Máme teda to teda v rodine, pretože neviem, či niektorá žena
v Pezinku je už "železný muž".


Počas behu som si hovorila, že na toto sa už nedám nahovoriť. Ale teraz nie som si
istá....nikdy nehovorím nikdy