Majstrovstvá sveta v zimnom triatlone 2020

11.02.2020 08:12

V nedeľu 9.2. sa v talianskom meste Asiago konali Majstrovstvá sveta v zimnom triatlone, kde nás úspešne reprezentovala členka Športového triatlonového klubu Pezinok Alena Drahošová, ktorá sa umiestnila na 4. mieste v kategórii ženy AG45-49. Srdečne blahoželáme!

 

Výsledky:

www.triathlon.org/results/result/2020_asiago_itu_winter_triathlon_world_championships/349887

 

Report od Alenky:

Tentoraz som zvolila naozaj odvážny kúsok do svojej zbierky. Nápad prišiel opäť nenápadne a bez dlhého uvažovania.

Pred tromi rokmi som googlila, čo je to zimný triatlon. Keďže sme sa chceli pozrieť čo je to, tak som sa prihlásila na preteky. Ale na Slovensku je to už tak, že tomuto športu sa venuje pramálo ľudí. Je to veľmi náročné fyzicky, ale hlavne materiálovo. Ako všeobecne pri multišporte a triatlone ide o vyváženosť viacerých športov, všestrannosť. Väčšinou si však každý akosi nájde svojho športového favorita a tomu sa venuje. Ja som už raz taká nespokojná, nemám rada stereotyp, preto ma baví robiť viac aktivít a športov. Keďže som teda chcela vidieť trochu väčšiu masovosť a zažiť naozaj veľký pretek, rozhodla som sa ísť kamsi do zahraničia. No čo si už mám vybrať, keď sú majstrovstvá sveta len tuto v Taliansku? Na Slovensku som sama, naháňam sa so svojim tieňom. Už som chcela byť aj druhá, ale akosi sa mi to nedá.

Ale majstrovstvá sveta? Ups... No nevadí, zažijeme inú atmosféru. Nemala som žiadne veľké oči, som iba amatérska športovkyňa, trénujem kedy môžem, kedy sa mi chce, nikomu nemusím nič dokazovať ani podávať výkony. S týmto pocitom som tam aj išla. Netušila som ako som na tom so svojou výkonnosťou v porovnaní so ženami z iných krajín. Môj cieľ bol jednoduchý – nebyť posledná. Niekto si povie, že veru slabý cieľ, ale ja som radšej vždy pripravená na horšiu variantu, potom nie som tak často sklamaná.

Pobyt blízko Asiaga sme si trochu predĺžili, je to veľa kilometrov, tak si urobíme trochu dovolenku. Chceli sme si aj zabežkovať, zrelaxovať, pripraviť sa psychicky. Všetko bolo fajn, až na malý problém pri príchode. Naše ubytovanie sa tvárilo že nefunguje, s nikým som sa nevedela spojiť. Podotýkam, že sme  mali zaplatené na týždeň. Po hodinovej konverzáii cez whatsapp sme sa nejako dohodli, že hoci na nás zabudli, pôvodný apartnám nie je, ale môžeme zostať  v inom. Keďže bol s nami aj kamarát, bolo to zložitejšie, ale nakoniec sme to predsa vyriešili a našli sme ubytovanie pre všetkých. Až na druhý deň som zistila, že náš pôvodný apartmán na druhom poschodí vyhorel. Celý týždeň to tam robotníci likvidovali, čistili.... No nič, zvládli sme to, aj tak sme boli väčšinou vonku. Ja som večný optimista. Vysvetlila som si to tak, že keď niečo horšie začne, dobre dopadne. Uvidíme, ako to bude s kompenzáciou, ktorú nám domáci na diaľku sľubuje. Nádej zomiera posledná a možno peniaze ešte uvidíme.

Vrátim sa ale k pretekom a tomu, prečo sme prišli. Areál bol úžasný, snehu len tam a nikde inde. Neskutočné. Prvý deň síce fúkalo, ďalej však bolo už len krásne. Aj cez víkend - na preteky. V sobotu sme boli povzbudiť našu elitu a juniorov, obzrela som si čo a ako v depe... trate som si už dokonale prešla počas týždňa, poznala som každú zákrutu. Prvý deň som bola nevrlá, nervózna, že to budo celé zlé rozhodnutie, čo tu robím... nohy sa mi na zmrznutej trati motali, spadla som a bola som celá rozhodená. Postupne som ale získavala späť svoju stabilitu a povedala som si, že to zvládnem, otázka je len ako. Všetko je v hlave a keď som si toto vyriešila, uz som to bolo fajn.

Preš štartom sme ešte vyskúšali, ktoré lyže budú dobre pripravené. Môjho manželíka a servismana musím pochváliť, neskutočne dobre mi pripravil lyže, išli skoro samé.

Pred štartom sme dosť dlho všetci čakali v depe, pretekárov v age group bolo veru neúrekom. Poznala som presne ktoré čísla majú moje súperky, bola tu krásna postupnosť. Celý ten čas mi srdce bilo trochu splašene, ale nedovolila som si panikáriť. Po výstrele klasika, vyletela som dopredu – hneď do prvého kopca. Trať bola neskutočne členitá, na 3,6km prevýšenie 100 metrov. Chcela som si vybojovať čo najlepšiu pozíciu, lebo bike nie je moja veľmi silná stránka. Síce som bola po prvom kole druhá v kategórii, ale postupne ma súperky obiehali a na bike som vychádzala šiesta. No čo už, stále je to prvá polovica. Bike bol tiež členitý, ale trať neskutočne dobre upravená, radosť sa voziť. Makala som čo to dá. Tu ma už žiadna súperka nepredbehla, všetko som sa snažila zaberať, neoddychovať. Na bežky som už išla s radosťou, to ma naozaj baví. A potom – je to už posledné a vytúžený cieľ. Stále som mala na pamäti Lubošove slová, že nezáleží na akom mieste prídem, ale nesiem prísť do cieľa oddýchnutá a vysmiata ako vždy. Ok, ja za to nemôžem, neviem ísť na hranu, vždy mám kontrolku, že ešte musím variť, prať, .... však klasika. No ale keď už sú to tie majstrovstvá sveta, musím makať. Na bežkách som si stále toto opakovala a pálila som do všetkých kopcov. V polovici behu – na začiatku druhého kola mi Luboš kričí, že mám kúsok pred sebou dve moje súperky. Juj, to sa ľahko povie, makám, ale asi to už nedám. A zrazu v kopci ju vidím, ako sa pomaly plazí do hore. Jupí, ja kopce miluje, tak som ju obehla s pocitom šťastia, že som si polepšila svoju pozíciu. Dolu  mi lyže fičia ako vietor, do protiľahlého kopčeka som vybehla ďalej ako iní pretekári.  Zrazu vidím aj tú druhú, tiež ide akosi ťažko. Obehla som teda aj tú a tušila som, že by to mohlo snáď byť aj štvrté miesto. Áno, podarilo. Je to síce „zemiaková“ medaila, ale som šastná. Vôbec ma nemrzí, že to nebola tá kovová, lebo aj štvrtá na svete je predsa super, no nie?

Čo na záver? Úžasný pretek, neskutočne dobre priravené trate aj všetko naokolo, perfektná atmosféra a každému odporúčam.