23. ročník vysokohorského duatlonu o cenu Žiarskej chaty

21.08.2018 11:24

V sobotu 18. augusta 2018 sa konal už 23. ročník vysokohorského duatlonu o cenu Žiarskej chaty a ani tu nechýbalo naše zastúpenie.

 

Preteky sa skladali z cyklistickej a následne bežeckej časti. Pretekári vyrazili na cyklistickú trasu dlhú 10,2km s prevýšením 610m v minútových intervaloch po trojiciach z námestia zo Smrečian, najprv 4,9 km po asfaltovej ceste 3. triedy do ústia Žiarskej doliny a potom 5,2 km po lesnej ceste (poškodenej povodňou, lavínami a ťažbou) po Žiarsku chatu, kde sa nachádzalo depo. Odtiaľ začínala bežecká časť s podobným prevýšením 620m a pokračovala strmým horským turistickým chodníkom po zelenej turistickej značke až do Žiarskeho sedla (1 917 m n. m.), kde na pretekárov čakal vytúžený cieľ.

 

Nášmu členovi Jaroslavovi Číkovi sa podarilo s časom 1:03:39 vyhrať svoju kategóriu (Veteráni 40-49 r.) a celkovo skončiť na 4. mieste so stratou iba 11 sekúnd na celkovo tretieho muža.

Komletné výsledky jednotlivcov.

Srdečne blahoželáme!

 

Zopár slov od Jara:

Vysokohorský duatlon o cenu Žiarskej chaty som prvýkrát zaregistroval len ako divák pred dvomi rokmi, keď som sa tam neplánovane ocitol počas dovolenky na túre. No keď som videl tú atmosféru a nádherné prostredie, v ktorom sa tieto preteky odohrávajú, povedal som si, že toto musím raz skúsiť. Rok na to už som bol na štartovej listine a aj keď som bol v tom čase skôr len cyklista, nad štafetou som ani neuvažoval, musel som si to zažiť celé v plnej paráde.

 

Bolo by to ale všetko ideálne, keby pri mojich najdôležitejších pretekoch nenastala komplikácia. V pondelok 5 dní pred pretekmi som vychytal virózu, takže môj štart je viac ako ohrozený. Týždeň bez tréningu a plné dutiny, to asi nemá význam veľmi siliť. V podvedomí na to ale stále myslím a nemôžem to pustiť z hlavy. Navyše predpoveď počasia hlási krásne slnečné počasie. Nakoniec padne rozhodnutie, že nemám čo stratiť, maximálne ma to zlomí a môj stav sa zhorší. Je piatok 20:30, za 5 min som zbalený, bike hádžem do auta a vyrážame. Narýchlo sa ešte dohadujem s chlapíkom, u ktorého mám zabookované ubytovanie v Mikuláši, či nemá problém keď dorazíme okolo 23-tej. Necháva nám kľúč pri bránke, takže už nič nestojí v ceste.

 

Ráno na 7:00 sa vyrážam odprezentovať do kultúrneho domu do Smrečian a dozvedám sa môj čas štartu, ktorý je presne 10:00. Výber bicykla je voľný, no aj keď sú na trati úseky s horším povrchom, cestný bike je do kopca určite vhodnejšou voľbou. Takže rovnako ako pred rokom aj teraz volím cesťák. Keďže som preteky absolvoval už vlani, viem čo ma opäť čaká a neminie.

 

Hneď po štarte to napálim na ťažkom prevode a snažím sa ísť naplno. Dvojice pretekárov, s ktorou som vyštartoval, sa tak okamžite zbavujem a idem si svoje. To však môže byť aj nevýhoda, keby som štartoval s podobne silným súperom, mohli by sme z toho vyťažiť. Idem teda čo to dá, takže každú chvíľu sa mi darí obiehať pomalších pretekárov, ktorí štartovali v minútových intervaloch predomou. Po vstupe dole lesa sa profil priostrí a povrch zhorší, všade je ale množstvo turistov, ktorí nám fandia a ženú nás dopredu. Ani neviem ako, za chvíľu som pri chate. Rozbitý zosadám z biku, ktorý mi dobrovoľníci z depa berú z rúk a dostávam igelitové vreco s mojim číslom, kde mám uložené bežecké topánky, buffku a malú 250ml silikónovú fľašu s vodou. Tú som si obozretne zobral, keďže mám ešte v živej pamäti ako som pred rokom bez vody na bežeckej časti poriadne trpel. Naopak, ionťáku vo fľaši na biku som sa ani tento rok opäť ani nedotkol, takže som hore viezol zbytočnú 700g záťaž, ďalší rok na to dúfam nezabudnem.

 

Vyrážam na 3 km dlhý beh, ktorý zvládam bez najmenších problémov a oproti minulému roku bežím stále aj v strmších pasážach, kde som vlani už prepínal do chôdze. Asi tomu pomohla aj lekcia s názvom Oravaman, ktorá mi "trochu" poupratovala poradie v rebríčku utrpenia, takže tento rok mi to všetko príde nejaké jednoduchšie. Tých, čo by to chceli skúsiť, ale upozorňujem, že zdolať celkové prevýšenie takmer 1200 m v pretekovom tempe nie je žiadna malina a väčšina ľudí si tu siahne na svoje dno. Metre ubiehajú ako po masle, v najstrmších miestach sa to bez chôdze nezaobíde, no vždy keď sa terén trochu zrovná prepínam na beh, aj keď to poriadne bolí. Viem, že ináč, nemôžem pomýšľať na pódiové umiestnenie. Po zdolaní kamenistej resp. skalnatej pasáže sa objaví Žiarske sedlo v nadmorskej výške 1917 m, kde je cieľ. Posledné metre bolia a celý záver už bežím a dávam do toho všetko. Som hore a keď sa konečne vydýcham a prestanem kašlať, začnem si užívať výhľady, ktoré sú odtiaľto neopísateľné a krajšiu cieľovú „rovinku“ asi nenájdete. Ako som dopadol však v tejto chvíli neviem, výsledný čas a konečné poradie sa všetci dozvieme až o pár hodín. Cestou dole sa kŕmim čučoriedkami, ktorú sú všade naokolo a povzbudzujem ďalších pretekárov, ktorý majú cieľ ešte pred sebou.

 

Okolo druhej sa na tabuli konečne objavujú výsledky a keď sa k nej konečne dopracujem, ostávam v šoku, že sa mi podarilo vyhrať vo svojej kategórii medzi množstvom domácich horalov. Oproti minulému roku som si navyše vylepšil čas cyklistiky o 1 minútu a 16 sekúnd a beh dokonca o 4 minúty a 7 sekúnd. Môj výlet tak dopadol na výbornú a som rád, že som nezostal doma. A opäť sa mi potvrdilo, že tieto preteky, aj keď nie sú vôbec ľahké, patria u mňa medzi najkrajšie a pokiaľ sa bude dať, budem ich navštevovať každoročne.